Albrecht Forum

Minulosť

Hudba v dome Albrechtovcov

Tradícia muzicírovania v Albrechtovskej rodine bola dlhšia ako ich pobyt v dome na Kapitulskej. Rodinné pestovanie komornej hudby patrilo k neodmysliteľnej súčasti života vzdelanej bratislavskej meštianskej spoločnosti. Hudba znela prirodzene a pravidelne napríklad v rodine Jurenákovcov (u ujca Margaréty Albrechtovej - Alexandrovej manželky), ktorá mala osobné styky s Brahmsom a Wagnerom, vždy sa hrávalo v rodine Riegelovcov (u tety Margaréty Albrechtovej), kde hosťovalo napríklad aj České kvarteto, i v rodine Lehnerovcov (u sestry Margaréty Albrechtovej) a u mnohých ďalších.

Musica aeterna u Jána Albrechta

 Prirodzene a o to intenzívnejšie, že išlo o muzikantskú rodinu, sa hrávalo aj v byte u Albrechtovcov, ktorí bývali spočiatku na Lodnej č. 12 a neskôr, po druhej svetovej vojne, na Kapitulskej č. 18 (dnes č. 1). Rodinu Alexandra Albrechta navštevoval pravidelne viedenský dirigent Rudolf Nilius, barytonista Elemér John, dirigent Ladislav Holoubek, skladatelia Mikuláš Schneider-Trnavský, Emanuel Maršík, Iša Krejčí, kritici Ivan Ballo, Gustáv Koričánsky, dirigent a violončelista Ľudovít Rajter, mladý Eugen Suchoň, Štefan Németh-Šamorínsky a mnoho ďalších. Domáca komorná hra bola bežnou súčasťou návštevy.

 

Ján Albrecht prebral a rozvíjal po smrti otca domáce muzicírovanie ako niečo, čo patrilo neodmysliteľne k ušľachtilému tráveniu „voľného“ času a prepojil ho neskôr so svojou profesiou učiteľa komornej hudby zameranej na hudbu dávnych storočí (vyučovať začal tento predmet na VŠMU roku 1967). Keď po odchode Ota Ferenczyho z postu rektora VŠMU nemalo nové vedenie školy záujem o udržanie voliteľného  predmetu „Stará hudba“, presťahoval Ján Albrecht najusilovnejších študentov svojej triedy do svojho domu na Kapitulskej.  To bol impulz k vzniku Kruhu priateľov starej hudby, z ktorého sa pozvoľna kreovala Musica aeterna – prvé teleso venujúce sa programovo a profesionálne starej hudbe na Slovensku.

 

 Zo spomienok na Dom Albrechtovcov

Dom Albrechtovcov

Osobnosť Jána Albrechta priťahovala študentov, ktorí boli nadšení jeho duchom, vedomosťami z oblasti hudby a výtvarného umenia, všeobecným rozhľadom a vtipom. Albrechtovej srdečnosti škola nepostačovala, preto vyučoval doma, kde každého ponúkol čajom alebo kávou v porcelánových šálkach, vyučovaciu hodinu podľa potreby predlžoval. Atmosféru a podmienky spoluvytvárala jeho mamička, ktorú každý nazýval Gréti néni, a od roku 1969 jeho manželka Viera. Rovnako nezištne sprístupňoval svoju bohatú knižnicu, ku ktorej mal prístup každý, dokonca aj za neprítomnosti pána domu“..... „Študenta si vždy vypočul a diskutoval s ním aj o vzdialenejších témach, ktoré boli potrebné pre pochopenie problému“.... „V kolektíve dodržiaval zásadu kvalitatívnej hierarchie – ak niekto niečo ovláda lepšie ako ostatní, nech uplatní svoje schopnosti v plnej miere. Univerzálnou Albrechtovou črtou bola snaha vzbudiť zmysel pre krásu, nadšenie a pestovať aj v pedagogických vzťahoch humor.“ (Veronika Bakičová: Musica aeterna & Ján Albrecht, AEPress, 2006)

 

Skladateľ profesor Ivan Parík popisuje atmosféru stretnutí a začiatky Hansiho „Univerzity na Kapitulskej“ nasledovne: „Po omši (v Dóme sv. Martina) sa išlo do Albrechtovho domu, kde vládla ľudskosť, dobrota, kultivovanosť, hudobnícke a výsostne intelektuálne prostredie, úcta rodiny a priateľov voči sebe navzájom. Pestovala sa tam tolerantnosť voči názoru, hrala sa komorná hudba, hovorilo sa o literatúre, výtvarnom umení, bol tam duch porozumenia a pýtania sa „prečo je to tak“. Pozvoľna preberal vedúcu líniu (po otcovi Alexandrovi) Hansi, s ktorým sme sa stali životnými priateľmi“.

Pracovňa Jána Albrechta Muzicírovanie nebolo teda u Albrechtovcov niečím importovaným, bol to spôsob života. Hansiho dlhoročný komorný spoluhráč a priateľ Ladislav Kupkovič hovorí: „Hansi bol zamilovaný do komornej hry, kedykoľvek bol ochotný obetovať na to hodiny, dôležité však bolo, že mal na to infraštruktúru. Albrechtovci mali v skriniach skoro všetky noty, ktoré kedykoľvek len prichádzali do úvahy. Zaujímavé, že inak neporiadny Hansi mal v notách vždy absolútny poriadok.  Infraštruktúra však išla aj ďalej, tak napríklad vždy tam bolo dosť (veľmi  pekných) notových pultov, jeho teta doniesla vždy niečo malé na zjedenie (komorné hudby niekedy trvali celú noc!) a on zasa – a v tom bol naozaj géniom – vyrábal povestný a vynikajúci čaj.“

Hansi nebol ani husľový ani violový virtuóz, ale vedel, že prajné, tvorivé a poučené prostredie je pre komornú hudbu dôležitejšie ako inštrumentálna brilantnosť (vedel to napokon už 200 rokov pred ním Carl Ditters von Dittersdorf, keď spomenul pitie čaju a fajčenie cigár ako dôležitú súčasť komornej hry...).

 Hudobný salón

Vladimír Godár si už v citovanej knihe spomína na Hansiho a Albrechtovský dom ako na miesto, „kde sa nepestovala len láska k hudbe, ale predovšetkým láska k životu v jeho najrozmanitejších formách. Ak nás na školách učili hudbu robiť, u Hansiho sme sa ju učili milovať“... „Hansi bol jánusovskou, mnohotvárnou bytosťou, no všetky jeho podoby spájala dominantná črta – dobrota srdca, ktorá bola prejavom lásky. Za tento dar lásky ho tak mnoho ľudí milovalo, zaň milovali priestory jeho bytu a pre ňu si k nemu chodili.

 

Citáty sú z knihy Veroniky Bakičovej.: Musica aeterna & Ján Albrecht, AEPress, 2006


Z histórie Domu Albrechtovcov

Poloha

Dom na Kapitulskej č. 1 (NKP11423/0) - pôvodne kanonický dom, sa nachádza v mestskej pamiatkovej rezervácii v najstaršej časti historického jadra Bratislavy, v jeho severozápadnej časti. Stojí medzi východným svahom hradného kopca a sídelným útvarom z 12. storočia, ktorý vznikol ešte pred výstavbou mestských hradieb. Kapitulská ulica mohla byť čiastočne osou tohto útvaru. Potvrdzujú to nálezy kamennej monumentálnej architektúry – jedno a dvojpodlažné domy postavené na Kapitulskej ulici z tohto obdobia.

Väčšiu časť obyvateľstva tejto lokality tvoril už v tom čase klérus – kňazi, prepošti, kanonici, preto sa nazývala táto časť Platea presbyterórum, resp. Pfaffengasse. Dom na Kapitulskej 1 (vtedy Kapitulskej 30) bol kanonickým benefíciom. Dom hraničí na východnej strane s bývalým kláštorom klarisiek, na západnej strane ho delí od Kapitulskej ulice vysoký uličný múr; samotný dom je orientovaný do záhrady rešpektujúc orientáciu osi západ – východ.

 

Typ stavby

V súčasnosti je objekt jednokrídlovým, podpivničeným domom s dvoma nadzemnými podlažiami. Ide o jednoduchú blokovú stavbu s rizalitom umiestneným do nádvoria približne v strede južnej fasády. Dom vznikal postupným narastaním hmôt dvoma smermi – východným  smerom ku kláštoru klarisiek a  západným smerom ku Kapitulskej. Má pultovú strechu.

Slohovo ide o objekt sumarizujúci prvky gotiky, renesancie, baroka a klasicizmu. V dnešnej podobe predstavuje súhrn vlastného hmotového vývoja v architektonicky zjednotenom výraze zachovávajúc si slohové detaily od vzniku po súčasnosť. V pivničných priestoroch nachádzame prvky gotiky, v interiéri prízemia prevažuje renesančno-barokový výraz a na poschodí klasicizmus.

Pivnice domu Albrechtovcov - Foto Jakub Dvořák

Objekt má sedem klenbových pivníc s dvoma výškovými úrovňami; zvislé steny pivníc sú vybudované zo zmiešaného muriva, prevažne z kameňa, valené klenby sú s výnimkou najstaršieho priestoru (s kamennou klenbou) tehlové. Prvé nadzemné podlažie tvorí sedem za sebou radených miestností a priestory v rizalite. Päť z miestností je výškovo zapustených do terénu nádvoria (záhrady) cca 1 m, dve zvyšné majú podlahy v rovine s terénom Kapitulskej ulice a záhrady. Miestnosti prízemia sú zaklenuté krížovými a valenými klenbami s výsečami. Okná majú orientované južným smerom do záhrady domu. Interiér druhého nadzemného podlažia tvorí deväť miestností. Miestnosti, ktoré boli v nedávnej minulosti priestormi dvoch bytových jednotiek, majú okná s výnimkou najzápadnejšej miestnosti orientované taktiež do záhrady – teda južným smerom. Uličná fasáda je architektonicky riešená jednoducho, bez ozdobného členenia. Štítový múr rešpektuje tvar pultovej strechy, južným smerom je fasáda domu priamo spojená s múrom ohraničujúcim parcelu. Dvorová fasáda je taktiež jednoduchá, členená je iba južne orientovaným rizalitom v strede krídla.

 

Hodnoty

Stavba obsahuje z historicko-architektonického hľadiska viacero hodnotných kamenných, drevených, omietkových a maliarskych detailov a prvkov – gotický portál do pivnice zo 14. storočia, dve gotické okenné ostenia pravdepodobne z 15. storočia,  hrebienky klenieb z 16. a 17. storočia, barokový portál do pivnice z dvora z 18. storočia, barokovú podokennú rímsu, portál do dvora z 19. storočia, dvere z konca 19. storočia, maliarsku výzdobu z konca 18. a začiatku 19. storočia, okenné výplne s okenicami z konca 19. storočia a ďalšie.

 

Pohľad na dom zo záhrady - foto Adrian Rajter

Podoby domu

Najstaršou časťou objektu (z konca 13. storočia) je stredoveký, do terénu polozapustený dom s výpustkom, umiestnený dovnútra parcely mimo uličnú os (dnes pivničný priestor pod centrálnym rizalitom). Vybudovaný bol z nepravidelného kamenného muriva. V 14. storočí nahradila trámový strop domu valená klenba a v južnom múre pribudol kamenný portál. Novovzniknutá vysoká zaklenutá miestnosť slúžila asi ako vínna pivnica. Etapu 15. a 16. storočia charakterizuje prístavba k pivnici a dvojpodlažná nadstavba. Budova získala charakter blokového celopodpivničeného dvojpodlažného trojpriestorového objektu, ktorý pôvodný polozapustený dom absorboval do svojej hmoty. Nadzemné podlažia boli vybudované z nepravidelného kamenného materiálu, len v malej miere kombinovaného s tehlami. V strednej časti bola pravdepodobne čierna kuchyňa. Niveleta terénu bola vtedy cca o 1 meter nižšie ako je súčasná. V 16. storočí pribudol k objektu rizalit, v 17. storočí bol objekt predĺžený západným smerom po dnešnú uličnú čiaru. Prízemie prístavby presvetľovalo okno do nádvoria a pravdepodobne aj dve okná do ulice (dnes zamurované). Miestnosti boli zaklenuté klenbami. Postavený bol aj múr oplotenia na rozmedzí parcely a ulice. Východná podpivničená poschodová prístavba, ktorá spojila objekt s kláštornou budovou klarisiek, vznikla v druhej polovici 17. storočia. Jej súčasťou boli aj štyri pivničné priestory. Prístavba mala na prízemí len jednu miestnosť s hospodárskou funkciou a poschodie prístavby zahŕňal taktiež len jeden priestor. 18. storočie charakterizujú len menšie úpravy – zaklenutie prízemia v rizalite, vsadenie nového portálu v prízemnej miestnosti východnej barokovej prístavby a vybudovanie tehlového schodiska do pivníc. Obdobie klasicizmu a historizmu (koniec 18. storočia – 2. polovica 19. storočia) neprinieslo už zásadné stavebné zmeny. Priestory prízemia i poschodia boli predelené priečkami, zväčšili sa okná i dvere, zjednotili sa výšky stropov, pribudli dekoratívne maľby, vymenila sa konštrukcia krovu a krytina. Hrebeň pultovej strechy zvýšili o cca 60 cm a pozdĺž kláštora pristavali schodisko do podkrovia. Ako krytinu použili drevený šindeľ.  V 20. storočí došlo v objekte k utilitárnym úpravám – výmenám podláh, stropov a okenných výplní, vytvoreniu technickej infraštruktúry (rozvod plynu, elektriny a kúrenia). Objekt bol za posledných 100 rokov  viackrát prefasádovaný. Pri obnovách došlo k veľkoplošnému odstráneniu historických omietok.

 

Východné krídlo domu - Foto Adrian Rajter

Okolie domu

Prvá archívna zmienka o Kapitulskej ulici, na ktorej dom stojí, siaha do roku 1249. Podľa Ladislava Šáškyho mohla vzniknúť okolo pôvodnej podhradskej osady už v prvej štvrtine 13. storočia. Po vzniku mesta na konci 13. storočia sa ulica dostala do pozície vnútorného areálu opevneného mestskými hradbami. Na ulici bolo evidovaných pôvodne 14 členov kapituly, postupne sa ich počet zmenšil. Susedné domy (severný a južný) tzv. Albrechtovského domu  patrili mestu (Domus Civitatis) resp. kláštoru klarisiek (Domus Virginum s. Clarae). V rokoch 1515 a 1590 zachvátili celú Kapitulskú ulicu mohutné požiare, väčšina domov vyhorela. Kanónia na Kapitulskej č. 1 sa spomína pri stavbe klariského kláštora roku 1634 a to v súvislosti s podmienkami a dohodami týkajúcimi sa budúceho susedstva objektov.

 

Obyvatelia domu a záznamy v mapách

Kanonické domy mali privilégiá slobodných kúrií, azylové právo, mali právo predávať vlastné víno a   boli oslobodené od platenia daní. Preto sú o nich údaje v daňových knihách mesta len evidenčné a chýbajú údaje o obyvateľoch domu. Dom sa uvádza ako Domus Capitularis, čo znamená, že bol vo vlastníctve kapituly. Z vizitácie Petra Pázmánya roku 1626 poznáme mená hodnostárov kapituly, ale nie sú k nim priradené ich sídla. Viac informácií neprinášajú o objekte ani mapy Bratislavy z roku 1765 (tzv. Marquartov plán), 1780, či architektonické plány prestavby kláštora klarisiek architekta Tallherra pre potreby právnickej akadémie z roku 1783. Obrys zastavanej plochy objektu sa objavuje až na pláne Bratislavy z roku 1820, v tzv. Neyderovom pláne, a neskôr na pláne z roku 1894.


 (Spracované podľa Architektonicko-historického výskumu Mgr. Evy Sabadošovej z roku 2004)